By Viktória Holejová 
Keď 58-ročná Jana začala zabúdať veci, ktoré si kedysi pamätala bez problémov, cítila paniku. Zrazu nevedela, prečo vošla do miestnosti. Stratila niť v rozhovore. Zabudla, kde zaparkovala auto. A keď jedného dňa nechala variť polievku a odišla z bytu – vrátila sa až na zvonenie susedov – prvýkrát nahlas vyslovila obavu, ktorá ju už dlhšie dusila: „Mám Alzheimer?“
Jej mama na túto chorobu zomrela. Z prvej ruky poznala, aký nenápadný a zákerný dokáže byť jej nástup. A všetky signály, ktoré v sebe pozorovala, sa zdali zapadať do rovnakého obrazu. Rozhodla sa preto navštíviť neurológa. Pripravila sa na najhoršie.
Lenže verdikt bol úplne iný. A nečakaný: diagnóza znela „úzkostná porucha s kognitívnymi príznakmi“ – a bola liečiteľná.
Zabúdanie neznamená vždy demenciu
Mnohí ľudia po päťdesiatke zažívajú výpadky pamäti. Zábudlivosť, nesústredenosť, vyčerpanie – to všetko sa dá ľahko zameniť s ranými príznakmi demencie. Najmä keď je človek vystavený dlhodobému stresu alebo žije s vedomím, že v rodine sa už podobné ochorenie vyskytlo.
Lenže ľudský mozog nereaguje na úzkosť len emocionálne – reaguje aj výkonnostne. Pri zvýšenom napätí, preťažení alebo dlhodobom strachu dochádza k zmenám v mozgových dráhach, ktoré ovplyvňujú pamäť, schopnosť sústrediť sa a spracovávať informácie.
To, čo vyzerá ako nástup Alzheimerovej choroby, môže byť v skutočnosti syndróm kognitívneho vyčerpania – stav, pri ktorom mozog funguje spomalene kvôli psychickému preťaženiu.
Čo jej vlastne bolo? A prečo to nebolo na prvý pohľad jasné
Jana roky pracovala v náročnej pozícii, starala sa o chorého manžela a popritom riešila problémy s dospievajúcim synom. Spala málo, jedla náhodne, nevychádzala von. Po rokoch sa jej telo aj myseľ ozvali – najskôr cez drobné výpadky, neskôr cez veľké signály, ktoré nešlo ignorovať.
Nešlo o to, že by si veci nepamätala. Išlo o to, že jej mozog bol v neustálom stave pohotovosti, a tým pádom neukladal informácie do pamäti efektívne. Bola takpovediac v trvalom „letovom režime“ – všetko sa dialo narýchlo, pod stresom a s minimálnou kapacitou na spracovanie nových podnetov.
Liečba, ktorá neprišla v podobe tabletky – ale úľavy
Lekár navrhol komplexný prístup: psychologickú intervenciu, úpravu životného štýlu a v prípade potreby aj miernu medikáciu. Jana začala chodiť na psychoterapiu, kde prvýkrát mohla hovoriť o tom, ako sa cíti – bez toho, aby musela byť „silná“.
Postupne zaviedla pravidelný režim spánku, pohyb, ľahkú meditáciu a oddych – nie len ako voľnočasovú aktivitu, ale ako základ pre obnovu mozgu. Po niekoľkých týždňoch si začala všímať, že zabúdanie ustupuje. Dokázala sa lepšie sústrediť. Myšlienky boli menej chaotické. A hlavne – prestala sa báť.
Ako rozoznať rozdiel medzi únavou a degeneratívnym ochorením?
Príznaky ako zabúdanie, strata koncentrácie, dezorientácia alebo zmena nálad môžu mať rôzne príčiny. Rozdiel je často v tom, ako náhle sa objavia a ako sa správajú v čase.
- Ak sa zhoršujú rýchlo, sú sprevádzané výraznými výpadkami v komunikácii, orientácii či správaní – je na mieste vyšetrenie na neurodegeneratívne ochorenie.
- Ak sa objavia postupne, v období zvýšeného stresu a skôr kolíšu než stupňujú – môže ísť o prejav psychického preťaženia.
Kľúčom je včasné odborné vyšetrenie. Aj Jana mohla ďalej žiť v strachu, ak by nešla k lekárovi. No práve to, že sa odvážila vyhľadať pomoc, jej umožnilo zistiť pravdu a vrátiť sa k sebe.
Niekedy si len príliš unavená, nie chorá
Jana dnes vie, že jej telo a mozog len volali o pomoc. Nešlo o vážnu diagnózu, ale o stav, ktorý vznikol z dlhodobého zanedbávania seba samej.
Dnes o tom rozpráva bez hanby. Nie ako žena, ktorá „si namýšľala chorobu“, ale ako niekto, kto pochopil, že duševné zdravie sa týka aj pamäti, koncentrácie a každodenného fungovania.
Nie všetko, čo sa javí ako Alzheimer, ním skutočne je. A niekedy stačí vypnúť autopilota, spomaliť, zhlboka sa nadýchnuť – a povedať si: „Možno potrebujem pomoc. Možno potrebujem oddych. A možno, len možno… ešte zďaleka nie je koniec.“
Martin Ruščanský