By Viktória Holejová 
Keď jej matka ležala v nemocnici a posledné dni života sa jej míňali pred očami, nedokázala myslieť na nič iné, než ako jej byť nablízku. Všetko ostatné išlo bokom – práca, priateľstvá, dokonca aj vlastná rodina. Všetku energiu sústredila na to, aby tu bola, aby ju držala za ruku, aby zmiernila jej bolesť.
A predsa, v ten najdôležitejší moment urobila niečo, čo si nevie odpustiť. Odmietla jej posledné želanie.
Želanie, ktoré znelo jednoducho, no ona naň nebola pripravená
Matka ju požiadala o jednu vec. V ten tichý večer, keď už vedela, že koniec sa blíži, sa k nej naklonila a povedala:
„Nechcem, aby si bola pri mne, keď zomriem. Chcem, aby si si ma pamätala živú, nie odchádzajúcu.“
Ostala zarazená. Ako by mohla odísť? Ako by mohla opustiť ženu, ktorá ju držala za ruku celý život, ktorá pri nej stála v každej bolesti, ktorá bola jej bezpečím?
Povedala nie.
„Mami, nie. Nemôžem ťa nechať samú.“
Láska niekedy znamená vedieť pustiť. Ona to nedokázala
Zostala tam. Pri nej. Celú noc, až kým jej dych neustal. A ten moment ju prenasleduje dodnes. Videla, ako jej matka odchádza. Ako sa jej pohľad stráca. Ako sa rúca všetko, čo poznala.
Myslela si, že to zvládne. Že jej prítomnosť je dôležitejšia než rešpekt k želaniu. Ale keď držala v náručí telo, ktoré už nevládalo, pochopila, čo urobila. Vnucovala sa do chvíle, ktorú jej matka chcela prežiť sama – ticho, dôstojne, bez svedkov.
Prečo povedala nie? Zo strachu. Zo seba. Zo straty
Nebola to neúcta. Nebola to tvrdohlavosť. Bola to panika.
„Ak odídem, stratím ju navždy.“
„Ak ostanem, budem s ňou až do konca.“