By Viktória Holejová 
Ale ten koniec nebol o nej. Bol o nej – o matke. A práve preto, že ju milovala, mala pochopiť, že posledná vôľa nie je o tom, čo zvládneš ty. Ale o tom, čo si praje ten, kto odchádza.
Každý deň sa vracia k tej chvíli. A učí sa odpúšťať
Po pohrebe si prehrávala ten rozhovor stále dokola. Hľadala výhovorky, ospravedlnenia. Ale žiadne nestačili. Pretože vo vnútri vie, že mama chcela len jedno: odísť v pokoji.
Niekedy sa pristihne, ako sa rozpráva s jej fotografiou. Ako jej hovorí: „Prepáč, že som ťa neposlúchla. Prepáč, že som sa bála viac o seba než o teba.“
Ale vie aj to, že láska nie je dokonalá. Že v bolesti robíme chyby. A že aj keď ju teraz trápi vina, matka by jej možno povedala:
„Rozumiem ti. A aj tak ťa ľúbim.“
Želania tých, čo odchádzajú, sú posledným darom – ak ich vieme prijať
Dnes už vie, že ak bude niekedy stáť znova pred takouto voľbou, postaví sa k nej inak. Nie silou, ale rešpektom.
Lebo skutočná láska znamená niekedy ustúpiť, aj keď to bolí. A nechať druhého odísť tak, ako si praje – nie tak, ako to potrebujeme my.
Ľutuje to každý deň. Ale zároveň verí, že každý deň je šanca byť lepšia. K sebe. K iným. K tým, ktorí tu ešte sú.
A najmä – že láska je aj o tom, čo sa naučíme zo svojich chýb. Aj keď tie najťažšie prídu až na konci.