By Viktória Holejová 
Našla si výhovorky, prečo by sa mala prihlásiť – len na chvíľu. Ale neurobila to. Rozhodla sa vydržať. A možno aj preto, že sa bála toho, čo nájde. Alebo skôr nenájde.
Desiaty deň: Uvedomenie
Začala si všímať iné veci. Ľudí na ulici. Vlastné myšlienky. Hudbu, ktorú roky nepočula, lebo slúchadlá vymenila za scrollovanie. Písala si poznámky do zápisníka. Čítala. Piekla. Smiala sa sama pre seba.
A stále si hovorila: „Oni si určite všimli, že som offline. Možno čakajú, kým sa vrátim. Možno sa hanbia napísať, že im chýbam.“
Ale telefón mlčal.
Tridsiaty deň: Zistenie, ktoré bolela aj oslobodilo
Tridsať dní. Bez lajkov, správ, oznámení.
Po mesiaci si opäť otvorila aplikácie. Messenger: 0. Instagram: 0. WhatsApp: 0.
Jediná notifikácia bola od systému: „Chýbali sme ti?“
Nie, nechýbali.
Ale niečo iné áno: vedomie, že celý jej svet bol závislý na ilúzii spojenia. Na tom, že „ak nepostuješ, ak nekomentuješ, neexistuješ.“
Nik jej nenapísal. Ale to neznamená, že nie je dôležitá
Na začiatku to bolelo. Cítila sa zbytočná. Nepodstatná. Ako keby naozaj zmizla a nikomu to nevadilo. Ale potom sa na to pozrela inak.
Nie preto, aby si ospravedlnila samotu. Ale aby si ju prečítala pravdivo.
Zistila, že mnoho kontaktov boli len „digitálne odtiene známostí“. Ľudia, ktorým lajkovala fotky, ale nikdy sa jej neopýtali, ako sa má. „Priatelia“, ktorých nevidela roky a s ktorými by si v skutočnom živote nemala čo povedať.
A najviac ju prekvapilo, ako málo ľudí ju skutočne pozná.
Záver, ktorý nie je o strate – ale o návrate k sebe
Po mesiaci sa nevrátila na siete naplno. Niektoré aplikácie znovu nainštalovala, ale bez notifikácií. Rozhodla sa, že nechce byť viac dostupná na úkor vlastného pokoja.
A napísala sama sebe jeden status, ktorý nikde nezverejnila – len do zápisníka:
„Odpojila som sa. A zistila, že keď sa stratím, svet sa nezrúti. Ale ja sa možno konečne nájdem.“
A možno práve preto to celé stálo za to. Nie pre pozornosť, ktorá neprišla. Ale pre ticho, ktoré jej ukázalo, čo v sebe naozaj má.
Tomáš Šudík