Začalo to bolesťou chrbta. Diagnóza ju prekvapila aj vydesila

Ide o stav, keď sa sedací nerv dostane pod tlak piriformisovým svalom, čo vedie k bolesti v zadku, dolnej časti chrbta a často aj k pocitom ako pri ischiase – pálivej, vystreľujúcej bolesti do nohy.

Prečo sa to stáva – a prečo o tom skoro nikto nehovorí

Piriformis syndróm nie je medzi bežnými diagnózami často spomínaný, hoci je oveľa častejší, než by sa zdalo. Mnohí ho zamieňajú za vyskočenú platničku alebo si ho spájajú so „sedavým spôsobom života“, čo je síce čiastočne pravda, ale nejde o celý obraz.

Dlhé sedenie, stres, nesprávne držanie tela a slabé hlboké svaly spôsobujú, že piriformis sa skráti a stiahne. A keďže sedací nerv prechádza priamo popod alebo dokonca cez tento sval, vzniká mechanický tlak, ktorý telo vyhodnotí ako bolesť.

Zaujímavé je, že niekedy sa tento stav neprejavuje počas športu, ale paradoxne v pokoji – v aute, pri sedení, dokonca aj počas spánku. Mnohí pacienti preto pociťujú bolesť pri bežných činnostiach, no počas chôdze alebo fyzickej aktivity sa paradoxne cítia lepšie.

Ako sa lieči niečo, čo nevidno na snímke

Martina bola najprv frustrovaná. Zistila, že neexistuje „tabletka na rýchle vyliečenie“. Začala navštevovať fyzioterapiu a každý deň poctivo cvičila. Nie silovo, ale vedome – jemné naťahovanie, aktivácia panvového dna, správne dýchanie.

Najväčším prekvapením však bolo to, ako veľa jej povedalo vlastné telo. Keď ho začala počúvať, pochopila, že jej problém nebol len fyzický.

„Mala som pocit, že celý môj chrbát kričí. Že už nevie uniesť, čo všetko nosím – prácu, stres, výčitky, večné sedenie v napätí. Až keď som sa začala hýbať vedome, ako keby mi niekto rozviazal uzly v tele aj v hlave.“

Telo ako barometer duševnej záťaže

Záťaž v našom živote sa neprejavuje len únavou. Telo má jemný spôsob, ako signalizovať, že je toho priveľa: bolesťou. A často práve v chrbtici, ktorá nesie nielen našu hmotnosť, ale aj emocionálny náklad.

Piriformis syndróm môže byť len jeden z mnohých spôsobov, ako nám telo naznačuje, že sa niečo deje. Že niečo nie je v rovnováhe. A že nestačí len „oddychovať cez víkend“.

Chce to nový postoj. Doslova aj obrazne.

Martinin záver: nie som len diagnóza

Dnes je na tom Martina oveľa lepšie. Bolesť síce nezmizla lusknutím prsta, ale naučila sa s ňou pracovať. Vie, ako sa má hýbať, čo jej pomáha, a najmä – prestala sa hanbiť za to, že niečo nie je v poriadku.

Jej príbeh je pripomenutím, že nie každá bolesť má jasnú, röntgenom zachytiteľnú príčinu. Že niekedy treba pozrieť hlbšie – do svalov, do návykov, aj do seba.
A že aj keď ťa niečo zaskočí a vydesí, môže to byť začiatok lepšieho vzťahu k vlastnému telu.

Lebo keď sa konečne zastavíš a začneš vnímať, zistíš, že tvoje telo s tebou celú dobu komunikovalo. Len si ho nepočúval.