By Viktória Holejová 
Keď sa rozhodla, že jej pomôže, bola to len kamarátka. Blízka, spoľahlivá, tá, ktorá ťa nikdy nenechá v štichu. Známe sa poznali už roky, sedávali spolu na strednej, potom prežívali prvé vzťahy, delili sa o tajomstvá. Preto, keď sa v rodinnej firme objavila voľná pozícia, neváhala.
„Poď k nám, aspoň niečo zarobíš. A budeš so mnou,“ povedala jej. Myslela si, že spojenie priateľstva a práce bude skvelý nápad. Nikdy ju nenapadlo, že sa to môže skončiť zradou, ktorá ju zlomí.
Kamarátka, ktorá sa stala súčasťou rodiny – možno až príliš
Začiatky boli výborné. Spoločné ranné kávy, zdieľané vtipy v kancelárii, tajné pohľady pri poradách, keď si vymieňali poznámky. Otec bol šéf. Autorita, ktorú rešpektovali, ale nikdy sa ho nebáli. Bol charizmatický, priateľský, trochu prísny – ako to býva v rodinnej firme.
Nikdy jej neprišlo zvláštne, že jej kamarátka s ním občas prehodila viac slov. Že zostávala dlhšie, že si s ním občas vypila kávu, aj keď už všetci odišli. Veď sa poznali roky, bol to predsa aj jej druhý otec.
Až kým jedného dňa neprišla príliš skoro.
Ráno, ktoré nikdy nemalo prísť
Bolo to v pondelok. Zobrala si taxík, lebo jej zlyhalo auto. Prišla do firmy ešte pred ôsmou. Dvere boli odomknuté, svetlá na chodbe už svietili. Prešla potichu k pracovni otca, chcela sa s ním poradiť o rozpočte na nový projekt. No keď sa priblížila, začula hlasy. Smiech. A potom niečo, čo jej zovrelo srdce.
„Mal si pravdu, mali sme to urobiť už dávno.“
„Nik to nemusí vedieť. Ani ona.“
Otvorila dvere. Nezabúchala, nevolala. Chcela vedieť pravdu. A tam ich uvidela. Jej kamarátka sedela na stole, otec pri nej, obaja v rozpakoch, obaja ticho.